MUDr. Monika Zimanová

Cesta na severnú Moravu stála zato… alebo ako prišiel Samko na svet…

S mamičkami, ktoré pri pôrode využívali hypnopôrodné relaxácie som sa prvýkrát stretla pri svojej práci lekárky na gyn.-por. odd. v Krnove v ČR, kde som nastúpila po skončení medicíny. Boli to pripravené maminky, pozitívne naladené, bez strachu z pôrodu a so záujmom rodiť čo najprirodzenejšie. Samozrejme nie všetkým vyšiel pôrod podľa predstáv, ale vo väčšine prípadov /aspoň podľa mojich skúseností/ išlo o pôrody s vyrovnanosťou a psychickou pohodou rodičky.

Počas môjho tehotenstva som bola od prvých mesiacov rozhodnutá sa na pôrod pripraviť a mala som jasnú predstavu čo chcem a čo nie. 9 zázračných mesiacov prebiehalo úplne v poriadku a na príchod nášho synčeka sme sa nesmierne tešili. K záveru som sa rozhodla, že tým najsprávnejším miestom pre Samkov príchod bude práve moje bývalé pracovisko na severnej Morave. Prečo? Chcela som kľud, intimitu a v prípade, že všetko pôjde ako má –nechať pôrodu voľný priebeh.. možnosť nepretržitej prítomnosti partnera.. možnosť využiť k relaxácí vaňu, sprchu či fit loptu, ak to v danej situácii budem chcieť.. rodiť v polohe v akej mi bude najlepšie .. a bonding..

Na druhej strane, pokiaľ by som sa v priebehu pôrodu rozhodla napr. pre epidurál, tak by s tým nebol problém a nebodaj v prípade nutnosti cisárskeho rezu by bola snaha o spinálnu anestéziu s bondingom na operačnej sále. Ani o jednej z týchto mojich povedzme požiadaviek som nemusela v podstate nikomu hovoriť, či o nich diskutovať ani písať slohové práce v podobe pôrodného plánu- nakoľko je to bežný prístup v prípade nekomplikovaného priebehu. A prirodzene – poznala som personál, priestor, systém, nič nebolo pre mňa nové- isto i vďaka tomu som bola v takej pohode.

Do Krnova sme pricestovali v utorok /deň po predpokladanom termíne/. Nasledujúce dni sme strávili návštevami, stretnutiami s priateľmi, prechádzkami a prirodzenými metódami vyvolania pôrodu Emotikona grin. Piatkové vyšetrenie bolo v poriadku, nález priaznivý. V prípade žeby som neporodila v priebehu víkendu, v pondelok /utorok by hrozila indukcia pôrodu, a tomu som sa chcela vyhnúť. Samkovi sme rodičovsky dohovárali nech už príde, že ho veľmi ľúbime a tešíme sa naňho, ale zároveň mu nechávame priestor, lebo on vie najlepšie kedy a ako sa má narodiť. V piatok o 21hod. som sa, ale rozhodla pre koktejl s ricínovým olejom. Mala som silný vnútorný pocit, že bábätko je pripravené a týmto sa moje telo vyčistí a pošťuchne ho na svet. Niečo po 01:00 som sa zobudila na toaletu- ricín zabral Emotikona grin. Od 02:00 h. nastúpili pravidelné sťahy každých 10 minút. Ostávala som v posteli – v kľude si ich predýchavala, počúvala hypnopôrodné relaxácie. Zaspať sa už nedalo.

Od 03:00h. sa mi nedalo ležať ani na boku ani nijak, potrebovala som chodiť, pri sťahu sa predkláňať. Niekoľkokrát som bola v horúcej sprche. Okolo 04:30 h. už každých 7 minút. Takmer pri každom sťahu som sedela na záchode. Na moje fučanie sa zobudil partner. Vstal, pustil hudbu, objímali sme sa a pri každom sťahu som sa predkláňala a musela sa o niečo opierať. Povedzme, že do tohto času by sa dalo hovoriť o postupne sa zintenzivňujúcich tlakoch. Bola som rozhodnutá ísť okolo 6 h. do pôrodnice, aby som bola prijatá mojou lekárkou Renátkou, ktorá mala do 07 h. službu. Pri prijme som bola otvorená na 2 cm. Skvelá vec je, že pôrodnica dáva možnosť vopred si spísať na predtlačený formulár anamnézu a všetky potrebné údaje k príjmu. Po príchode sme len odovzdali papiere a nikto ma nezaťažoval zbytočnými otázkami a keď nejaká doplnková bola -odpovedal partner. My so Samkom sme boli vo vlastnom svete /vo svojej bubline/ sústredení len na seba. Vstupný ako i nasledujúce kardiotokografické záznamy som prestála, prehúpala.

Akú polohu pri zázname zvolím, bolo len na mne. Nasledoval klystýr. Presun na apartmán, kde som strávila asi hodinu v polohe ľadového medveďa, na štyroch alebo na záchode- tak mi bolo najlepšie. Nasledoval presun na pôrodnú sálu, kde som pri zastretých žaluziách a relaxačnej hudbe strávila dve hodiny v horúcom kúpeli. Nikto nás nevyrušoval, nechodil okolo. Medzi kontrakciami som ležala na chrbte- bolo to úžasné ako voda nadľahčovala telo. Ako náhle prišiel sťah musela som sa otočiť na štyry a prespievať si ho- áa..áa..áa. Nenapadlo by ma, že také zvuky budem niekedy vydávať. Partner mi púšťal na kríže horúcu vodu, a to bol skvelý uľavujúci prostriedok. Odpúšťal, pripúšťal vodu, podával vodu na pitie. Bez jeho spoločnosti, veľkej podpory a asistencie si to neviem predstaviť. Všetci traja sme boli naladení na jednej vlne.

Kríza- prvá a jediná nastala práve po vyšetrení okolo 1O hod. s oznámením, že som otvorená na 3-4 cm /a ja som očakávala viac/. Tu nastal moment, že som prikývla na aplikáciu Novalginu. Nebyť tejto jednej včeličky do zadku, ktorá je asi i tak pri pôrode len placebom, bol by môj pôrod úplne prirodzený. Hneď nato nasledoval monitoring, pri ktorom si Samko rozhodol schrupnúť a záznam nebol ideálny. Sledovala som monitor, budila drobca.. a začala nad sebou premýšľať ako nad pacientom /našťastie toto moje vykoľajenie trvalo chvíľu a podarilo sa mi vrátiť späť do ,,bubliny,,/, a to najmä vďaka partnerovi- objal ma, chválil aká som statočná, pustil relaxácie. Úprimne teraz som už pri kontrakciách nevnímala nič a už absolútne nie hlas z mp3. Lenže práve vďaka niekoľkomesačnému tréningu to bolo kdesi hlboko v mozgu, a tam to znelo. Vaňu som vymenila za fit loptu pod horúcou sprchou.. pár pohopsnutí a prišla šupa –bolesť, ktorá ma z fit lopty zrazila na kolená.

Pocítila som ako sa posunula hlavička za súčasného lupnutia /ako keď si pukám prsty/. Zavolali sme sestru, vyšetrila, bolo to zrazu 6 cm, odtečená plodová voda. Sťahy sa mnohonásobne zintenzívnili, začínali tlaky na konečník, najlepšia poloha bola jednoznačne sedieť na záchode. Krátko nato 8 cm až lem. Hlavička stále viac tlačila a paradoxne práve tie obrovské tlaky a bolesti, ktoré znamenali, že sa blíži finále mi dodali novú energiu. Už nebola únava, ani teplo, zima, nič ..už len obrovské odhodlanie, že keď sme to dotiahli až sem, tak teraz všetkým ukážeme ako sa rodia krásne bábätká. A začali sme skúšať polohy, v ktorých by som mohla rodiť. Pôrodná asistentka navrhla nech skúsim klasicky polosed na pôrodnom kresle, čo nato moje telo. Čo nato telo- to som nevedela, ale hlava bola jednoznačne nastavená, že takto v žiadnom- jedine, ak v nevyhnutnom prípade. Ale skúsila som- jeden sťah a razom som bola na štyroch.

Nasledujúce už i s pritláčaním som strávila na kresle otočená na predkoleniach, lakťami a hlavou opretá o opierku. Bolo to oveľa prirodzenejšie, ale po pár minútach nastal diskomfort, a chcela som ísť na pôrodnú stoličku. Ešte som na nej nesedela a už som vedela, že to bude poloha v akej sa Samko narodí. Partner sedel za mnou, masíroval a tlačil mi do krížov. Medzi sťahmi som sa oňho doslova ovaľovala. A od tohto momentu som zužitkovala cvičenie s balónikom Aniball. Tlak mi bol známy, vedela som ako pritlačiť. Nahmatala som rukou prerezávajúcu sa hlavičku- neskutočný pocit. 6 hodín od príchodu do pôrodnice o 12:06 h. sa narodil náš anjelik Emotikona grin. Pôrodná asistentka mi podala to maličké mazľavučké a kričiace stvoreniatko. Pár minút sme ostávali spojení pupočnou šnúrou, kým ju ocko prestrihol.

Nasledovala prvá spoločná rodinná foto, a potom so Samkom v náručí presun zo stoličky na pôrodné kreslo. Drobček mi spokojne ležkal na hrudníku, neplakal, a tak prebehla i jeho kontrola novorodeneckou sestričkou a ošetrenie pupočníka. Prvý pohľad z očí do očí sa nedá slovami opísať. Bola to nádherná, pre mňa priam mystická chvíľa. Myslím, že po polhodine prišla slabšia kontrakcia a s ňou pôrod placenty. To som už veľmi nevnímala, pretože sme sledovali tie prekrásne prirodzené deje ako si náš synček strká pästičky do úst a hľadá bradavku, vyplazuje jazýček. . Po priložení k prsníku energicky sal s prestávkami takmer celé dve hodiny. Po dvoch hodinách si Samka zobral ocko a išli sa spoločne poumývať, odvážiť, odmerať. Ja som /na moje počudovanie / bez problémov vstala, osprchovala sa. Zvládli sme to bez nástrihu a dokonca bez akéhokoľvek poranenia. Jednoznačne za to vďačím masážam hrádze, cvičeniam s aniball, pôrodnej stoličke so šikovnými a trpezlivými rukami pôrodnej asistentky Jiřky. Plná endorfínov som si na izbe vybalila pár vecí, a to už prišli za mnou i moje lásky.. a odvtedy sme boli stále spolu… Domov sme išli tretí popôrodný deň s úžasnými pocitmi.

Nie každá žena môže, chce a dokáže porodiť prirodzene. No pre nás to bola, tá najsprávnejšia cesta. Pôrod ako i 3 dni na oddelení boli pre nás nádherné a posilňujúce chvíle. Vďačím za to mnohým ľuďom, okolnostiam, ale bezpochyby i mojej príprave, ktorú zahŕňal okrem iného i hypnopôrod.

Dominika

Vždy, keď si spomeniem na svoj druhý pôrod, musím sa usmievať. Ella sa narodila, ani neviem ako.
Dovtedy mi vždy niečo také prišlo ako sci-fi. Nadránom mi odtiekla plodová voda. Kontrakcie nikde, a tak som v nemocnici len oddychovala. Až poobede, keď ma sestrička znova vyšetrila a ja som si pustila do uší nahrávky z kurzu, to prišlo. Kontrakcie boli hneď silné, už som sa potom sústredila len na ich predychávanie. A za hodinu sa narodila naša Ella.

Vďaka úžasnému prirodzenému pôrodu som sa v šestonedelí cítila šťastne a plná síl. Kurz Pokojný pôrod a následná príprava na základe informácií z kurzu (počúvanie nahrávok, pravidelné domáce cvičenie tehotenskej jógy, aromaterapia či strava) priniesli svoje ovocie. Odporúčam si tiež vybrať nemocnicu, kde vedia viesť prirodzené pôrody.
Ďakujem často Silvi, že mi bolo dopriate zažiť pôrod mojich snov.

Vierka

Náš tretí „zázrak“

Môj tretí pôrod môžem smelo nazvať odčinením svojho prvého pôrodu v nemocnici v Poprade spred 7 rokov. Už aj druhý pôrod bol vďaka Silviinmu kurzu, ktorý som absolvovala a hlavne vďaka Silvii krásnym, i keď dosť adrenalínovým zážitkom… Tretie bábätko sa nám podarilo, dá sa povedať „náhodou“, no pôrod som si do tretice doslova užívala J Začal sa tri dni pred termínom tým, že mi odišla hlienová zátka. Bolo pol druhej po polnoci, z nedele na pondelok. Mysľou mi prebehlo „už je to tu“ a zavolala som Silvii.
Srandou je, že sme sa na pôrode v nedeľu dohodli, lebo tento deň Silvii vyhovoval a akoby náhodou mala službu aj pani doktorka, ktorú som si želala pri pôrode. Keď Silvia za necelú hodinu prišla, boli asi tri hodiny nadránom. Do piatej som ležala doma na gauči a predýchavala vlny, ktoré sa zdalo, že utíchajú, počúvala relaxačnú hudbu a Silvia si pri mne pospala. Teda som si to myslela a vyvolávalo to pre mňa istotu. O pol šiestej sme sa rozhodli, že by sme sa mali vydať na cestu, aj keď to bol najhorší možný čas na presun do Bratislavy.

Kto dochádza zo smeru DS-BA vie, o čom hovorím. Zbalili sme veci a nasadli do auta. Samozrejme hneď v Dunajskej Lužnej sme zostali stáť v zápche a zvážili možnosť zavolať sanitku aj preto, že sťahy v aute už boli intenzívnejšie. Auto prišlo do 15 minút, ale Silvia s nami samozrejme nemohla. Pripútaná o lehátko v sanitke so sťahmi, ktoré prichádzali každých 5 minút sme obehli kolóny áut a za niečo vyše pol hodiny sme boli v nemocnici na Antolskej. Po vyšetrení na príjme som bola otvorená na 5-6 cm presne ako Silvia odhadovala. Odprevadili na ma pôrodný box, kde som predýchavala sťahy za asistencie pôrodnej asistentky, ktorú mi pridelili. Do sprchy som nemohla, lebo som nemala uterák, ktorý zostal v aute. Za niečo vyše hodiny som už bola otvorená úplne. Asistentka niekam zmizla a ja som ostala na pôrodnom boxe úplne sama. Mala som už tlaky na konečník a vtedy ma napadlo, že porodím a nikoho pri mne nebude…

V tej chvíli sa okolo mňa objavilo kopec ľudí, vrátane Silvie, ktorá prišla akurát načas a to hodinu stála v zápche. Hanička sa rozhodla, že si na ňu počká, tak ako sa spolu dohodli aj ohšadom dňa, kedy sa vypýta na svet J prišla aj pani doktorka, a za asistencie mojej pôrodnej asistentky som na svet priviedla našu dlhoočakávanú a vymodlenú dcérku Haničku. Keby neprepichli plodový vak, bola by sa narodila v ňom. Akonáhle vyšla hlavička, plodový vak prepichli a malinkú mi dali na brucho, pupočník nechali dotepať. Nástrih sa tentokrát nekonal, mala som len malé natrhnutie. Tie okamihy sú neopísateľné. Silvia spravila pár fotiek, ktoré tú chvíľu veľmi vystihujú. Malá sa na sále pekne sama prisala, hodinu sme si užívali spoločne, potom nás previezli na izbu a my sme sa do tretice začali učiť dojčiť. Ďakujem Pánu Bohu, za dar byť trojnásobnou mamou a Silvii, že nás sprevádzala pri tomto neopakovateľnom zážitku už druhýkrát.

Karin

Ráno 8.2. som pozrela na telefón a bolo presne 8:08, keď mi prišla posledná sms o mojom zostatku na účte, kde boli tiež samé osmičky. Smiala som sa, že tá mi dáva o sebe strašne vedieť 🙂
Poobede sme sa išli s Lukim prejsť, prišli sme domov, išla som si dať sprchu, lebo večer sme mali ísť s babami do kina. Pred sprchou o 16:19 som si spravila fotky bruška (smiala som sa, že sú posledné), osprchovala som sa a že si na chvíľku ľahnem a budem si ešte čítať. Ako som ležala tak cca o 16:55 mi praskla voda. Bolo to pre mňa prekvapenie, čakáš to, všetko pripravené, pobalené a zrazu som aj tak nevedela, čo mám robiť. Naštastie Luki zachoval kľud 🙂 obliekli sme sa a išli sme pomaly do nemocnice.
V aute sme sa ešte smiali. Rozdýchavala som asi dva krát silnejšie tlaky a smiala som sa, že presne som si myslela, že mňa to nebude tak bolieť. Do nemocnice sme prišli tak pred 18tou, otvorená som bola na 4 cm a dali ma na monitor, kde boli sťahy cca každých 5minút a ešte stále sme sa smiali, aj to máme natočené 🙂
Na monitore sa kontrakcie začali dosť skracovať a silnieť, tak ma ešte vyšetrili a že na sálu hneď.Na sále už na 8 cm, išli sme na to bez klystíru, kontrakcie sa začali stupňovať, že som už ani nemala čas si medzi tým trosku oddýchnuť. Luki bol úplne perfektný! Vedel presne kedy má čo robiť. Ku koncu som si aj zakričala, škoda, že nie orgazmicky 🙂

 

Pôrodné asistentky aj lekár ma držali v tak absolútnom kľude, ani chvíľku som nezaváhala, že nie je niečo v poriadku.. ani raz ma nenapadlo, že sa môže niečo stať. Bola tam perfektná atmosféra. Po treťom zatlačení začala vychádzať hlavička. Trošku som zneistela, či sa neroztrhnem, ale lekár povedal, že tentokrát to dáme! Luki sa normálne cezo mňa nahol a hovoril mi, že už je vonku hlavička, ramienko, jedno, druhé.. a vtedy som to dala, pretože jemu najviac verím. Vieš ako to myslím. Keď mi povedal on, že mám ešte trochu pritlačiť, tak som to urobila a malá bola hneď vonku. Isto to hovoril aj doktor, ale vnímala som v tej chvíli len Lukiho.

Malá si iba zamrndžala, žiadny vreskot a hneď mi ju dali bolo to nádherne.. celé.. mliečko sa mi krásne spustilo. Celý pôrod cca 3,5 hoďky. Keď sa ma Luki opýtal, či budeme mať ďalšie bez zaváhania som povedala, že áno 🙂
Ďakujem Silvi za všetko! Bolo mi super v našej skupinke aj cvičiacich aj na kurzoch Ja som si svoje tehu veľmi užívala aj vďaka tomu, že niekto v Malackách robí veci ako Ty.. cítila som sa do poslednej chvíle aj psychicky aj fyzicky úplne super.. a teším sa na pokračovanie na iných kurzoch.. už aj s mojou malou princeznou

pozdravujem baby a želám im MINIMÁLNE takéto pôrody! Nech myslia na to, že presne takéto ich budú mať! Lebo ja som si tento naozaj vysnívala.

Oľga

Milá Silvi,

tento text píšem skôr ako osobné poďakovanie, či spoveď, menej ako pôrodný príbeh. Nezvyknem sa zverovať verejne, ale aj po vyše troch rokoch od absolvovania kurzu mám potrebu napísať pár slov. Lucka mi spí, tak idem na to.

Na kurz k Silvii som sa dostala cez kamarátku v júni 2015. Nemala som žiadne očakávania ani predstavu, len som chcela alternatívu ku klasickým nemocničným predpôrodným „prípravám“.

Z pôrodu som nikdy nemala strach, no odjakživa mi pôrod pripadal ako strašne ponižujúca a ženu dehonestujúca udalosť. Tak ako aj celé „ženstvo“ a veci s ním súvisiace (menzes; gynekologické prehliadky; kojenie, resp. schopnosť vytvárať mlieko – čo som krava?!…). Akoby sme ani nemali právo na vlastné telo a v nemocniciach si ho môže hocikto hocikedy na povel okukať a pochytať (a že idú doslova do hĺbky:) Všetko mi pripadalo ponižujúce, menejcenné a nefér. Veď chlapi majú o toľko jednoduchší a lepší život! Prečo nám to tam hore spravili?! (pozn: tento pocit som získala od mamy a myslím, že v našej rodine sa dedí po generácie)

No niekde v hĺbke som cítila a vedela, že to všetko môže byť a je úplne inak.

V tom som sa dostala na kurz a v priebehu jedného víkendu sa mi, akoby mávnutím čarovného prútika, v hlave kompletne prehral SW na ženstvo. Tak prirodzene, samozrejme, jednoznačne a bezbolestne ako sa len dalo.

Silvi, z celého srdca ďakujem Tebe za to, čo robíš. Ďakujem aj za Tvoj profesionálny a prirodzený prejav. Pokojný pôrod bol pre mňa návratom k prirodzenému materstvu, tak ako bolo pôvodne plánované a stvorené. Krásne, čisté, vznešené. Som presvedčená, že každá žena ho nosí v sebe, len sme naň zabudli (aspoň ja určite). Ty a Tvoj kurz ste mi ho pripomenuli a všetko mi začalo do seba zapadať a dávať zmysel. Stačilo všetko len pomenovať a nahlas potvrdiť.

Začala som sa tešiť na pôrod – akože fakt som sa tešila, nepreháňam – aj na kojenie, prebdené noci, pokadené plienky a po pôrode som všetko dávala s úplným kľudom, pokojom a vyrovnanosťou (niektoré kamošky prvé 3 mesiace po pôrode prerevali, ja som bola nachystaná na to isté a nič:). A ako bonus nás kurz ešte viac zblížil s manželom. Pre mňa bol kurz prípravou na pôrod a terapiou zároveň – ešte by som Ti mala doplatiť :).

Teraz mám doma 2 krásne a zdravé baby…a upišťané, jesť ani spať človeku nedajú – čo spať, už vyše troch rokov som sama ani len necikala, čo vám budem hovoriť, čaro materstva 🙂 To je na inú spoveď.

Obe dievčatá prišli na svet vo Vyškove. Prístup personálu na nezaplatenie, prostredie úžasné – ticho, kľud, súkromie, rešpektujúci prístup. Pôrodné príbehy nejdem rozpisovať, to by bolo na dlho. Len toľko, že všetko prebehlo hladko a pokojne. Prvý pôrod trval asi 9h + ďalších 5h od prvých kontrakcií. Ale na fitlopte v sprche čas plynul ako voda. Po tme som si tam pohmkávala a nasilu sa usmievala 🙂 usmievanie úžasne pomáhalo! Keď ma po 3 hodinách v sprche prišiel skontrolovať manžel so sestričkou, vypoklonkovala som ich so slovami, čo ma vyrušujú, však tu boli pred pár minútami 🙂 Druhý pôrod bol rýchlovka, lepšie som vedela pracovať s telom aj sa lepšie uvoľniť, ani do sprchy na fitloptu som sa nestihla presunúť.

Silvi, ešte raz obrovské ďakujem za seba, môjho manžela a naše dve baby (Alžbetku 3r & Lucku 1r). Zmenila si moje vnímanie materstva a ženstva vôbec. Darovala si nám radosť z okamihov, kde sme ju predtým nevideli.

Na záver: už nechcem byť chlap, ani im nezávidím. Svaly môžem mať aj ja, pinďúra mi netreba a myslí mi to rovnako dobre. No priviesť na svet nový život a byť s ním v nádhernom intímnom spojení cez kojenie dokážeme len my, ženy. Vďaka Bohu za krámy, vďaka Bohu za kruhy pod očami, vďaka Bohu za vyťahané prsia – je to len malá daň za najúžasnejší dar, dar darovania života. Vďaku Bohu, že som žena.

PS: Kurz bol najlepšia investícia do materstva, poslala by som naň povinne každú ženu aj muža!

Lucka

Ahoj moja, tak už som si trochu ukradla času aj pre seba. Pôrod bol krásny. A celkovo si Alžbetku a druhé materstvo užívam oveľa viac ako keď som sa stala prvý krát maminou. A to určite aj vďaka Tebe a kurzu. Aj Ti viem presne napísať čo mi pomohlo najviac.
Priznám sa, že som sa nestihla poctivo pripravovať pred pôrodom a počúvať nahrávky, pretože Nelka sa rozhodla, že ma posledný mesiac asi zničí. Ale vniesla si do mňa neskutočný kľud a povedala som si, že sa nikam netreba ponáhľať, netreba sa ničoho báť a počúvať hlavne svoje telo.

Niekedy ráno pred 6:00 ma zobudili prvé kontrakcie a doobeda sme stihli ísť s Tomim ešte do súkromnej ambulancie na monitor a do Hainburgu kúpiť Nelke nové botasky. Samozrejme som už na ceste predychávala poriadne sťahy, ale bolo mi príjemné, lebo som vedela, že mám vedľa seba Tomiho. No keď sme sa už vracali z Rakúska, tak kontrakcie prichádzali každé 4 minúty, tak reku poďme do nemocnice, zavolala som aj svojmu doktorovi.

Na príjem sme prišli 11:30, stihli mi urobiť jeden monitor, doktor ma vyšetril a už som bola otvorená na 7cm, tak mi o 12:05 prepichol plodovú vodu a 12:15 bola Alžbetka na svete. Druhá vec, ktorá mi neskutočne pomohla, bolo dýchanie.
Bola som na kurze aj pred Nelkou, ale vôbec som to tak pekne nepochopila ako od Teba. Už doma, keď som dostávala poslíčkov, som si to precvičovala a fakt to neskutočne uľavovalo od bolesti. Tesne pred narodením na poslednom monitore som s každým nádychom posielala lásku a energiu Alžbetke do bruška aby sme to spolu dobre zvládli a naozaj to fungovalo. Naozaj je všetko v hlave.

Vďaka týmto dvom kľúčovým veciam bol môj „nemocničný pôrod“ krátky a tým pádom menej stresujúci a mala som energiu si ho naozaj užiť. Takže sa to predsa len dalo aj v tejto našej pôrodnici. Ešte sa aj celý personál smial, že môžem takto aj 3 krát denne chodiť rodiť. Takže ďakujem moja.

Lenka

Ahoj Silvi,

takže konečne som sa dostala k napísaniu môjho príbehu. Termín sme mali síce 14.5., ale akosi vnútorne som cítila, že to bude skôr a tak sa aj stalo. Vo štvrtok 28.4. mi odtiekla hlienová zátka, tak som pre istotu dala oprať 3 várky do práčky, upratala dom, dobalila tašku do pôrodnice (keďže som si stále hovorila, že mám čas, veci ležali v skrini a na gauči), napustila si vaňu horúcou vodou a pustila nahrávku z kurzu. Potom som si pokojne ľahla, ale len na chvíľku.

Noc som strávila predýchavaním (zatiaľ ešte ľahkých) kontrakcíí a počúvaním nahrávky z kurzu stále dokola. Ráno, keď už boli kontrakcie každých 6 minút, zobudila som manžela, nech sa ide naraňajkovať a že ideme do pôrodnice. Keďže som bola prvorodička, dlhšie som doma nepobudla, ale pri druhom (keď raz bude), už počkám doma dlhšie.

V pôrodnici ma môj dohodnutý lekár vyšetril, otvorená som bola na 4 cm. V pôrodných preferenciách som mala okrem iného v rámci možnosti maximálne prirodzený pôrod, avšak kvôli vysokému tlaku, ktorý som mala, mi doktor navrhol prepichnutie plodovej vody, nakoľko sa bál, aby nebol ohrozený život našej dcérky. Veľmi sme aj s manželom zaváhali, ale keďže som doktorovi plne dôverovala, súhlasila som.
Neviem, či to bolo týmto zákrokom alebo to prišlo prirodzene, ale kontrakcie začali výrazne silnieť a po 4 hodinách v bolestiach som si vypýtala epidurálku, keďže som bola tak vysilená, že som mala obavy, aby som vytlačila malú v záverečnej fáze. Možno to vyznie zvláštne, ale neoľutovala som, lebo som si oddýchla a keď prestávala epidurálka pôsobiť, už som bola dostatočne otvorená a išli sme tlačiť.

 

Kontrakcie som už cítila a naša malá Melanka prišla von o 14:40 na 8. kontrakciu a putovala rovno z bruška na bruško. Nikdy nezabudnem na jej prekrásne veľké oči, ktoré na mňa pozreli. V tej chvíli som zabudla na všetku bolesť, ktorú by som si bez váhania zopakovala aj stokrát. Keď dotepal pupočník, manžel (a hrdý otec) prestrihol šnúru a užívali sme si krásne spoločné chvíle.

Malá vôbec neplakala a prisala sa na oba prsníky, čomu sme sa veľmi tešili. Potom manžel zobral Melanku na váženie a priniesol ju späť, už utretú, s plienkou a čapičkou. Boli sme spolu ešte asi 15 minút a potom ju prišla zobrať sestrička.

Sme vďační, že si nás namotivovala na kurz pôrodu, pretože manžel vedel, čo sa so mnou deje, nezľakol sa a pomáhal mi ako vedel – psychicky aj masážami, ktoré si nám ukázala. A aj vďaka tomu, čo sme sa dozvedeli na kurze, sme našej Melanke podľa mňa zabezpečili čo najmenej zásahov počas pôrodu a prvú hodinku života bez stresu a plnú rodičovskej lásky.
Náš príbeh pokračoval na oddelení šestonedelia, kde som využila poznatky z kurzu kojenia – ako jedna z mála mamičiek som sa nedala nahovoriť sestričkami na dokrmovanie a zvládli sme nabehnúť na 100 %-né kojenie, malá vedela hneď, ako na to, len ja som si musela trošku osviežiť niektoré polohy, kým sme sa zosúladili, ale zvládli sme to.

Narážky niektorých doktorov a sestričiek na používanie páperovej zavinovačky, na život bez príkrmov a dudlíkov, som úspešne ignorovala a po 4 dňoch naša cesta smerovala domov, kde zas naplno využívame poznatky z kurzu Nežnej náruče. Naša Melanka je veľmi kľudné a dokonca aj usmiate bábätko, takmer vôbec neplače a papá ostošesť, tak dúfam, že jej to vydrží čo najdlhšie.

Peťka

Posledné dni tehotenstva sa mi ťažšie spávalo, prechádzala som sa po dome a keď vonku vykúkalo slniečko, trošku som sa aj nadýchala čerstvého ranného vzduchu s myšlienkami na malého. Veľakrát som si išla ľahnúť ku dcérke a ticho som jej závidela ten bezstarostný spánok, lásku a dôveru, s ktorou spáva spolu s nami v posteli.
Premýšľala som, ako to bude, keď k nám príde na svet malý drobec a ako to Evka zvládne. Vedela som, že keď si tieto veci v sebe neporiešim, tak pôrodu sa tak rýchlo nedočkám.
A tak som si púšťala relaxácie a pracovala sama so sebou 🙂 Čuduj sa svete, aj Jurko ma upokojil a sám povedal, že už aj on je pripravený na príchod malého, že sa mám uvoľniť a otvoriť mu cestu na tento svet 🙂
Bola to streda večer, 4.júla. Vo štvrtok ráno ma začali pobolievať kríže, sem tam aj bruško. K večeru sa bolesti násobili, no čo čert nechcel, Evka chytila vysoké teploty a ja som sa zablokovala. Povedala som si, že pokiaľ nevyzdravie, musím ostať pri nej. A tak sa celé moje telo stabilizovalo a sústredilo na Evku a pôrod sa odložil. V piatok som s ňou absolvovala vyšetrenia s miernymi bolesťami v krížoch a tlakmi v brušku, ale nič čo by nasvedčovalo pôrodu. Boli sme na pohotovosti na Kramároch, keď sa Evke polepšilo a uistili ma, že nemá žiadnu vážnu chorobu a keď sme vyšli z nemocnice, predo mnou stála moja mamka. Akoby uťalo, ja som sa uvoľnila a keď ma objala, povedala som jej, ze je čas priviesť na svet malého. Objala ma ešte silnejšie a povedala, ze o všetko sa postará a že ja sa môžem uvoľniť a pripraviť. Moja myseľ to spracovala a v noci o 3 ráno to všetko začalo. Bolesti krížov, bolesti podbruška …

Jurko ma hačal masírovať, úžasné endorfínové masáže, fit lopta, relaxácie, olejčeky…pekne, ale veeelmi pomaličky sa to stupňovalo. Keďže som bola unavená, tak som okolo 6 rána asi ešte na hodinku zaspala. V nedeľu nás čakal krst netere, tak som v kostole jemné kontrakcie predýchavala bez akéhokoľvek povšimnutia a silnejšie som si jemným pohupom pretancovala. Po príchode domov sa to opäť ustálilo, no v noci o 2.37 som prišla do obývačky na fitloptu s celkom silnými kontrakciami, ktoré už pekne naberali na aktivite aj intenzite.
Čo som mohla, som predýchala, preskákala, opäť úžasné endorfínové masáže….o 7 ráno, keď som sem tam aj medzi kontrakcie zaspala, som sa rozhodla ísť do Břeclavi. Predsa, kontrakcie boli cca každých 8-10min. , keď som si prirátala cestu, tak som si myslela, ze je najvyšší čas. Evke som dala pusu v spánku a odišli sme. Bol krásny slnečný deň, v Malackách ešte opravovali cestu, tak sme stáli v zápche a cesta bola zaujímavá, keďže som cítila každý jeden výmoľ na ceste 🙂

 

Po príchode do Břeclavi ma privítala sestrička a hneď ma dala na monitor. Sama videla kontrakcie, a teda začala vypisovať papiere na prijatie do nemocnice a všetky potrebné náležitosti. No čuduj sa svete, kým sme to všetko vypísali a kým prišiel lekár (cca 50 min, kontrakcie prestali byť také intenzívne….ostala som aj šokovaná. Prišiel lekár, úžasný mladý sympatický chalan, ktorý sa mi predstavil, porozprávali sme čo a ako, odkedy mám kontrakcie, sám ich videl na monitore aj na mne a teda vyšetril ma. čakala som otvorenie aspoň na 4 cm, ale bolo to na pol prsta!!!!! Úplne zaskočená a aj zahanbená som sa mu ospravedlnila a on ma iba upokojil, že nie, že očividne som sa po príchode do nemocnice upokojila a kontrakcie zmizli.
Navrhol mi dve možnosti – buď ostanem v nemocnici a budú ma monitorovať a čakať, kým sa to spustí alebo môžem ísť domov poriadne si oddýchnuť a vyspať sa a „keď si moje telo oddýchne, príde veľký koncert“ 🙂

Vybrala som si druhú možnosť. Po príchode domov som si vážne išla ľahnúť, vyspala som sa, venovala som sa Evke čo najviac, išli sme asi na 6km prechádzku, kde som si kedykoľvek kontrakcie pretancovala, s mužom sme sa milovali, uvoľňovali, dávala som si horúce kúpele, čajíky, hopsala som na lopte a ku večeru sa to teda zintenzívnilo na cca každých 6 min. S lekárom som bola dohodnutá, že keď budem mat kontrakcie každých 5min, mám dobehnúť celkom rýchlo, že to už bude mať rýchly priebeh, keďže som druhorodička. Ešte som uspala Evku, ktorá plakala (asi cítila, že odídem) a vybrali sme sa do Břeclavi. Prišli sme okolo polnoci a teda kontrakcie boli riadne intenzívne. Celú cestu som počúvala relaxácie a muž mi hovoril, že som vyzerala, akoby som mala orgazmus každú jednu kontrakciu, že som vydávala zvuky ako jeleň 😀 😀 😀

Po príjme v nemocnici nie veľmi pozitívna informácia – stále otvorená na 1 cm! Nechali si ma už v nemocnici, keďže kontrakcie boli už viditeľne silné a reagovala som veľmi citlivo na každú jednu kontrakciu 😀
Do cca 3-4 rána som sa trošku potrápila, mala som šťastie na menej príjemnú PA, ktorá sa našťastie striedala s ešte jednou PA a tá mi nahrievala kamene na kríže a veľmi ma upokojovala a pomáhala mi. Potom prišla úžasná PA, ktorá mi povedala, že musím panvu pri kontrakciách uvoľňovať a nie zadržiavať. A tam bol môj celý problém. Ukázala mi ako uvoľniť panvu a nohy a napustila mi vaňu. Do 1 hodiny som bola na 7 cm!
Zrazu boli kontrakcie znesiteľné, prijímala so ich ako mi ich telo prinášalo a len som si hovorila „počúvaj svoje telo a prijmi to“ a Jurko ma pritom masíroval, dával mi nahriate kamene na kríže alebo mi držal hlavu vo vani. Bol neskutočná opora, neskutočná! Vedel, čo chcem od pôrodu, poznal moje priania a celú noc ani oka nezažmúril aby mi bol oporou a pomáhal mi. Presne vedel, čo robiť. O 7 ráno bola vizita a ja som už bola veľmi vyčerpaná.

Prišla primárka a skonštatovala, že sme už pomaly vo finále. Držali sa presne môjho pôrodného plánu do bodky. Každý, kto sa mi chcel prihovoriť, pomôcť, vyšetriť, najprv si preštudoval môj pôrodný plán. Veľmi pozitívne na celom pôrode bolo, že som mohla piť vody, koľko sa mi žiadalo, čo moje telo veľmi upokojovalo. Jurko mi zabezpečil čokoládu na doplnenie energie 🙂

Už sme šli naozaj do finále, všetci odišli a zostal iba ten mladý úžasný sympatický lekár, s ktorým som teda ešte prehodila, že prišiel ten koncert a obaja sme sa pousmiali 🙂 stála tam tá úžasná PA, Jurko a ten lekár. Vedel, že nechcem nastrihávať ani žiadny iný zásah. Rešpektoval to a tak som začala tlačiť. Trošku som oľutovala, že som nemasírovala hrádzu. Chvíľku mi trvalo, kým som sa za pomoci Jurka a lekára naučila zladiť tlačenie tak, aby malo moje telo čas sa prispôsobiť na veľkosť malého. Priznávam, tlačenie nebolo veľmi príjemné a trvalo dlhšie ako pri Evkinom pôrode, ale bez nástrihu, bez roztrhania…uuuplne naadherne a s úžasným krikom, ktorý počuli aj vedľa na oddelení a robili si potom zo mňa srandu 😀

Potom, čo mi malého dali na hrudník, nastali krásne okamihy. Jurko bol zamorený slzami radosti a malý spokojnučký na mne. Všetky vyšetrenia mu robili na mne podľa želania, hneď sa prisal a bol prisatý viac ako 2 hodiny na striedačku 🙂 Nechali ho na mne cca 3-4 hodiny na bonding, keď som šla na WC, bondingoval tatinko. Lekár bol uuuužasný, stali sa nám aj také vtipné situácie, že mi niečo počas tlačenia hovoril a ja som mu nerozumela, tak to zopakoval hlasnejšie, ale ja som mu nerozumela jazykovo, tak to boli také vtipné situácie pre všetkých 🙂 🙂 koncert bol uuužasný, nádherný, prirodzený a nikdy by som ho nemenila 🙂

Malinký ukážkový, 3750 g a 53 cm 🙂 Odchádzala som po vlastných a zotavenie?? Po takomto prirodzenom pôrode som sedela hneď, ani som si to neuvedomovala, krvácanie a čistenie úplne v pohodičke. Jedine som potrebovala dospať noc, ale to som už s malinkým na sebe 🙂 Čiže, i keď pôrod bol dlhý, bolestivý, no bol jedinečný a naadherný. Ďakujem Jurkovi a aj Tebe Silvi za prípravu, podporu. Hneď by som opakovala. Ženské telo je stavané na to, aby to zvládlo, len je potrebná podpora a podmienky k tomu 🙂

A teraz ma volá malý Adamko, tak idem k nemu 🙂

Ďakujem za všetko 🙂

Gabi

Naša Hanička prišla na svet o dva týždne skôr, termínik si prispôsobila na 7.apríla 2018 v sobotu. Deň predtým v piatoček som si užívala ďalší krásny deň mojej materskej dovolenky. Vďakabohu, tehotenstvom sme si s Hankou prešli bez akýchkoľvek komplikácií, netrápili ma nevoľnosti , užívala som si to. K veľmi príjemným pocitom mi dopomáhalo aj každopondelkové cvičenie so Silviou, kde sme vždy príjemne pokecali aj s ostatnými tehuľkami, vždy som sa tam tešíla, nebolo tomu inak ani v piatok, práve som manželovi hovorila ako sa tam už v pondelok teším.
S úsmevom som si v duchu prebehla mená spolutehuliek, a ich odkazy, ktoré už porodili a predstavovala si, ako to prebehne u mňa. Náhle som však tieto myšlienky zahnala, veď prosím Vás pekne, ja mám ešte s Hanči čas, veď až cca o dva týždne. Ako veľmi som sa mýlila, nie však v zlom, veď nakoniec, všetko je tak ako má byť, ak to človek prijme s pokorou a pokojom. Vyzbrojená meditáciami a zošitom z kurzu Pokojný pôrod som sa uvelebila na gauč do hosťovskej, manžel prosím pekne varil už od piatej perkelt, lebo mal naň chuť. Piatoček ako má byť ?.

Dolistovala som zošit, a hoci súhlasím, že žiaden kurz Vás nepripraví na dôležité zlomové okamihy, a už vôbec nie na niečo tak krásne ako pôrod; akonáhle som otočila poslednú stranu s radami, ako tým prejsť čo možno najpokojnešie, uvelebila sa vo mne myšlienka, ktorá sa podobala pocitu, keď som si zopakovala počas vysokoškolských čias poslednú vetu pred skúškou a šla spať s vedomím, že som pripravená a že pre jej zvládnutie som urobila maximum, aby dobre dopadla.

Šla som pozrieť manžela do kuchyne a v tom to prišlo, začala mi odtekať plodová voda. Zostala som úplne pokojná, ale napriek všetkému sa priznám, že ako prvorodička som bola trochu zmätená. Zachránil ma v tom momente, ktorý ma nabil pozitívnou náladou môj manžel a začal mi hovoriť vety ako z kurzu Pokojný pôrod. Keď som mierne ironicky poznamenala, či bol aj on na ňom, len v iný deň (kurz vnímal skepticky aj mi to dával občas ironicky najavo, ťažký pragmatik a technik) s úsmevom mi povedal, že si to tajne čítal na záchode ? aby ma mohol podporiť, hoci tomu veľmi neverí, ale asi to pre mňa veľa znamená, tak čítal ?.

Rodila som v BA v Kochu, mala som pri pôrode svoju lekárku, ktorej dôverujem a hoci to bolo komplikované, zvládli sme to spolu. Dovolím si tvrdiť, že aj to, že som mala pri sebe známu tvár, ktorej som plne dôverovala, mi pomohlo zabrať. Do pôrodnice sme prišli už v piatok o pol 8 večer, nechali si ma na noc. Noc bola pokojná, nadránom som pocítila bolesti ako pri menštruácii. Ráno otvorená len na 1 cm, porodila som až o 13tej.
Dvolím si to len zhrnúť: s lekárkou som si dopredu dohodla najpodstatnejšie veci, podstatné pre mňa bolo hlavne to, aby ma úprimne informovala o všetkom, čo sa deje, ako pôrod prebieha, aby ma neodbila lekárskymi pojmami, a aby ma informovala, čo sa práve deje či bude diať v zmysle čo ona a jej personál idú robiť. Náš vzťah je zameraný na dôvere, a kombinácia mojej pokojnej prípravy, úprimnej komunikácie s lekármi a Haničky nám pomohli dotiahnuť všetko do zdarného konca.

V istom momente sa pôrod akoby spomalil, s dr. sme boli dohodnuté, že „urýchľovače“ nasadíme len ak to bude nevyhnutné a nie injekciu oxitocínu. Dodržala, dala mi tabletku a nechala tomu voľný priebeh a pravidelne ma chodila povzbudzovať na izbu. Keď usúdila, že môžeme ísť na sál, zmenila som voľbu osoby, ktorá môže byť pri pôrode. Pôvodne to mal byť môj manžel, ale so všetkou úctou a láskou, ktorú voči nemu prechovávam, som ho s bolestivým ale predsa úsmevom poprosila, nech pošle moju mamu. Riadiac sa myšlienkou Silvie – vždy robte to, čo považujete v tom moment ako to správne.

Každá drobnosť dokáže zmeniť okamih na znesiteľnejší. Mama ma pri pôrode veľmi podporovala, samozrejme, hrdinsky všetko zvládla, nezasahovala, len tam bola. Dokonca prestrihla pupočnú šnúru, čo bolo neplánované, no o to emotívnejšie. V jednom momente sa pôrod akoby zastavil, a služobne staršia lekárka tlačila na moju lekárku, že je nutné urobiť tzv. zvonový pôrod a dieťa vybrať podtlakom špeciálnou pumpou. Hanička si trošku robila špásiky, keď som ju vytlačila, hlavička vyukla a moja lekárka radostne volala – vidím hlavičku, zrazu sa schovala. Asi potvornica vykukla na tento svet, a v zápätí si to rozmyslela, veď v brušku je predsa lepšie, že ona príde až „ďalším vlakom“ ?.

Moja lekárka sa však nedala ovplyvniť, zachovala pokoj, verila mi a ja takisto, hoci som už videla tú pumpu ako ju druhá lekárka vyťahuje zo sterilného sáčku. Jediné, čo som si opakovala, bolo – dobre to dopadne, nič sa nedeje, musím sa len upokojiť, nehysáčiť, rozskúskovať si sily a ideme na to. A naozaj, naša krásna zdravá Hanička sa narodila 07.04.2018 o 12.58, vážila 3160g, merala 49 cm. Teraz má 4 mesiace a týždeň, 7kg a 67 cm. Sama som bola prekvapená, ako som sa v rozhodujúci moment zastabilizovala, upokojila, zozbierala všetky sily a nevzdala sa. Bez pumpy, bez oxitocínu, bez zbytočného strachu. Ten som úplne vytesnila.

Aj vďaka tomu pôrod hoci nebol z tých plynulých, považujem za magické okamihy. Aj vďaka Silvii, a hoci je možno veľa skeptikov, neľutujem čas, ktorý som venovala myšlienkam, ktoré Pojokný pôrod šíri. Pomohol mi vyskladať si dieliky môjho života pred a s Hankou, a keďže dúfam, že časom pribudnú aj ďalšie dieliky, rozumej detičky, dúfam, že kurz bude ešte v ponuke. Veď dobré veci sa oplatí zopakovať si 🙂

Petronela

Moje meno je Petronela a som mamou troch úžasných bytostí. Alicky (10r), Huga (4r) a malej Elky, ktorá sa narodila tento rok v apríli. Celé tehotenstvo som mala bez komplikácií, s výnimkou nevoľností som sa cítila úžasne a všetko bolo fajn.
Na pôrod som sa tešila, lebo už pred narodením Huga som absolvovala kurz hypnopôrodu a spoznala sa so Silviou. Keďže som rodila u Kocha s mojou super lekárkou, na všetko spomínam s láskou. Mala som krásny pôrod a keď sa ma niekto po pôrode Huga spýtal, či idem do toho opäť, tak som neváhala.
Preto som sa na narodenie Ela veľmi tešila. Opäť som absolvovala kurz, aby som si utvrdila nejaké veci a naladila sa tak, že všetko bude úplne super. A bolo ❤Ela sa narodila 2. apríla 2018. Paradox je, že všetky moje deti sa narodili 2. 🙂 Nechápem, ako je to možné, ale vybrali si tieto dni (2.3,2.1 a Ela 2.4) to nevymyslíš, to musíš zažiť. 🙂

Deň predtým, ako sa Elka narodila, som cítila, že sa niečo deje, ale ako celý mesiac, aj tak to bola len príprava na pôrod. Večer som si v kľude ľahla, vyspala sa a ráno o 8:00 sa to začalo kúsok stupňovať ❤ Ja som sa cítila v Kochu úžasne a vedela som, že aj keby som tam mala prežívať celý priebeh pôrodu, bude to super, takže keď som cítila, že už to je ono, vyrazili sme. 🙂
Keď sme prišli do Kocha, bola som otvorená na 4 cm, ubytovali nás a nechali na izbe, kde Miško pozeral telku a na striedačku sme si púšťali pesničky. Ale také moje, Ben Cristovao , Kalí a tak ❤ aj som si zatrsala, každú kontrakciu som si predýchala a pokračovala v smiechu. 🙂

Potom som šla som do sprchy a tak na striedačku ❤ neskôr sťahy trošku zoslabli, avšak po uvoľnení plodovej vody sa to krásne opäť rozbehlo, rovnako ako aj pri Hugovi. Ela sa od tohto momentu do 1,5 hodiny narodila. Elkin pôrod bol rýchly, úplne super, ľahký a bez poranenia ❤ nemala som žiadne obavy lebo som toho názoru, že všetko bolo dobre ❤ a tak aj bolo.

Ela mala 3860g a 51 cm a ja som bola bez nástrihu a šitia, čiže o dve hodiny som chodila, ako by som ani nerodila. Tak ako učí Pokojný pôrod, je to všetko len o nastavení a o výbere pôrodnice a ľudí, ktorí sa pôrodu zúčastňujú spolu s Vami. Taktiež mi veľmi pomohli informácie, ktoré som získala počas tehotenstva a za ktoré som vďačná aj tebe Silvi ❤

Pavlína

Termin prichodu na svet nasho druhorodeneho synceka bol 16.12.2017. Z porodu som mala obavy, kedze moj prvy porod bol po 6 hodinach ukonceny akutnou sekciou a poporodne komplikacie s hojenim nemali konca kraja. Preto som sa rozhodla navstivit predporodny kurz Pokojny porod u Silvinky a bola som rozhodnuta, ze rodit idem tento raz do sukromneho Sanatoria Koch.
Pocula som vela pozitivneho na tento kurz a nemocnicu tak som si povedala, ze to musim skusit aj ja…
Tento kurz ma presvedcil o tom, ze moj porod bude krasny, pokojny a hlavne prirodzeny❤
Po absolvovani kurzu som si povedala, ze uz sa moze nase babatko pytat na svet, lebo som bola uzasne nastavena.

Uz tyzden pred porodom som mala falosnych poslickov, kazdy vecer a rano v 10min intervaloch…
Vzdy som skusila vanu a babatko sa ulozilo spinkat. No dohoda bola ze 19.12. si ma uz daju na prijem a uvidime co bude dalej, kedze som chcela byt do vianoc doma s rodinkou.
A hla nas rozumny chlapec sa zacal uz 18 pytat, celu noc som mala pravidelne kontrakcie, ale povedala som si ze pockam na castejsie… rano boli 10 min, tak som si obehala co bolo treba, ze snad prechadzka pomoze rozbehnut porod…

 

O 14 hod som mala planovany prijem do nemocnice, kde ma dali rovno na porodnicu na pripravu, lekar mi oznamil spravu, porod je rozbehnuty. Do 19 hod som mala jemne kontrakcie s vacsimi rozostupmi a po siedmej sa zacali zintenzivnovat. Boli znesitelne, oporou mi bola svagrinka, ktora ma prisla len pozriet, kedze som muzovi povedala, ze este ma cas. Robila mi masaz levandulovym eterickym olejom, striedali sme so sprchou a skakanim na fit lopte, kazdu kontrakciu som si predychala a myslela velmi pozitivne.
Kedze porod postupoval pomaly a zacinala som sa citit unavena, po dohode s uzasnou mladou lekarkou, ktoru som mala dohodnutu, som si dala nakoniec pred polnocou pichnut epiduralku.

Islo to uplne hladko, mohla som troska nacerpat silu, lebo som vedela, ze este dlha cesta pred nami. To uz s nami bol manzel a po epi sa porodne cesty rychlo otvorili. Dalsie 3 hodiny sme skakali na lopte a predychavali silne tlaky a napokon za podpory muza a pani doktorky sme to zvladli ao 3:30 rano sa narodil nasv elky chlapec Matteo ❤ co je v preklade Bozi dar ❤ s mierami 3800g a 50 cm.
Pre mna najsilnejsi zazitok v zivote a dodam, ze dve hodiny po porode som bola fit ?

Romi

Ubehol den od mojho druheho porodu a ja sa pozeram na moje spiace babatko. V hlave si usporaduvam myslienky z predchadzajuceho dna. Neskutocne, co vsetko sa za den moze stat. Co za moze stat za 4 hodiny. Ano, tolko trval moj druhy porod. Velmi rychly, uzasny. Toto tehotenstvo som zazila prenasanie a neniesla som to velmi dobre. Problem bol zle urceny termin. Vsetci lekari na Slovensku sa riadili terminom podla PM, napriek tomu, ze ultrazvuk pri kazdom vysetreni bol pozadu.
Vo stvrtok (stvrty den po termine podla PM) ma na Kramaroch (tam som chodila na poradne posledný mesiac) chceli hospitalizovat. Hned som volala do nemocnice Breclav, ci ma radsej vezmu tam. Ukazalo sa, ze termin podla PN je pre nich nepodstatny, ale zaujima ich ultrazvuk z 12tt. Takze mi dali 5 dni naskok. Vlastne uz len jeden. Nebola potrebna hospitalizacia, len bezna poradna – v piatok – a vraj ma nechaju tyzden prenasat (pocitovo som vsak prenasala uz tyzden). Navrhli mi Hamiltonov hmat, ak sa to nerozbehne. Zacinala som byt frustrovana, ze ma caka umele vyvolanie porodu, ci dalsie prenasanie.

Skusala som vsetky mozne rady na prirodzene vyvolanie porodu, ale stale nic. Bola nedela a ja som rozmyslala nad hamiltonom (napriek tomu, ze by ma do piatku mohli este nechat prenasat). Prosila som o radu Silviu Kuzmovu a ona mi poslala relaxacnu nahravku na vyvolanie porodu. Brala som to ako zachranu. Ci uz to bola ta nahravka vecer pred spanim alebo sa Patrik prave vtedy rozhodol prist na svet (to sa neda logicky k niecomu pripisat), pondelok namiesto hamiltona, zacal sa porod prirodzene.

Patko nas nechal vyspat. O 5:45 rano zacali kontrakcie asi tak po 10 min. Misa som nechala spat a isla som sa naranajkovat, umyt zuby a zbalit posledne veci. Velmi som sa tesila a usmievala. Asi z tej euforie sa to zacalo neuveritelne rozbiehat. Od siestej uz boli velmi silne kontrakcie a pomale odtekanie plodovej vody. Zobudila som Misa a on na mne videl, ze tie kontrakcie su caste. A aj boli. Kazdych 5 min. Pohanal ma, aby sme uz vyrazili s ja som si este v klude vyberala, co si obleciem a stale som opakovala, ako sa tesim, ze uz sa to zacalo.

Misko sa samozrejme tesil tiez, ale videla som jeho obavy, kedze videl, ze mam kontrakciu kazdu chvilu. V aute sme sa stale smiali, ze aby som neporodila v takom spinavom aute (cele vyumyvat ho dame az ked budem v porodnici, aby isiel Patko domov v cistom). Uz ked sme isli v piatok na poradnu bol nam smiesny nazov dediny, cez ktoru sme prechadzali “Lanžhot”. Ked sme cez nu prechadzali v pondelok (den porodu), Misko zahlasil: “Romi, teraz vydrz, neporod este, lebo to bude hanba, ze NARODENY V LANZHOTE”. A zase smiech.

 

Celu cestu pohoda, smiech a radost. Verim, ze to kontrakcie este viac urychlilo, lebo uz do porodnice som vchadzala a mala na kazdom kroku kontrakciu. Viedla som si uzasne. Misko ma stale chvalil. Hlboky nadych mi nesmierne pomahal a dlhy vydych s miernym zvukom zahanal potencialnu bolest. Ked na mna sestricka nieco hovorila pocas kontrakcie, uplne som ju ignorovala, bola som vo vlastnom svete (ona povedala, ze uplne mimo) a ked nebola kontrakcia som jej rychlo odpovedala. Preto sa porod trochu spomalil.

Napriek tomu, ze Misko dal jasne najavo, ze odpovie na vsetky otazky, ktore sme dostali na prijme, sestricka ho ignorovala a chcela odpoved odo mna. Rovnako som sa snazila ignorovat ja ju pocas kontrakcie (po porode mi povedala, ze som vyzerala ako duchom nepritomna, ako v inom svete ako v tranze). Ved som aj bola.

Kazdu jednu kontrakciu som nemyslela na nic ine, len na nadych, vydych a v duchu som si spievala piesen od Mira Jaroša – Šikovnik: “Ja to dokazem, som sikovik, som sikovnik”. (Mame dvojrocnu dceru)?. Vypytala som si klystir, kedze z predchadzajuceho porodu som mala s tym dobru skusenost (hnet po tom som isla tlacit), ale sestricka usudila, ze to nestihame?. Esteze som bola rano doma?.

Bola som este v sprche na fitlopte a Miso mi tam rozpraval vtipy. Tepla voda a smiech to este popohnali a ked ma dali na dalsi monitor, uz som kricala, ze musim tlacit, ale sestricka, ze este nie, nech to len predycham. Tak som to dve kontrakcie nejak predychala (Michal mi masiroval krizovu cast a velmi to pomahalo), ale potom uz vazne tlacim aj bez doktorov. Dosla ina sestricka a ja hned kricim, ze tlacim a hned volala personal, ze rodime. Vsetci na sale ma velmi chvalili a boli nadseni ako rychlo cely porod postupuje. Dovolila som jednej medicke, nech sa ide pozerat na porod (citila som sa stale v dobrej nalade a povedala som si, ze ved nech sa len ucia buduci doktori). No dlho si tam nepobudla – ta medicka?.

Myslim, ze na druhu kontrakciu hlavicka, na tretiu ramienko a ostatok bolo uz riadene tlacenie (trochu nasilu, ale uz som citila privelku tesnost) a pocuvala som doktora. Doktor nechal dotepat pupocnik (ani som si o to nemusela poziadat). Dostala som Patka na holu hrud a uz sme sa s Miskom rozplyvali nad nasim nadhernym synom. Misko mi moc dakoval a opakoval ako je na mna hrdy. Videl nasho syna ako prvy. Vsetko z boku sledoval. Patrik sa narodil 20.8.2018 o 10:20hod s mierami 3660g a 52 cm.

V den porodu isiel Miso pre Misku (varovala u starych rodicov) a to bol pre mna dalsi emotivny zazitok. Bola uzasna. Stale Patka hladkala a rozpravala, ze “male babatko” takym milenym hlasom. Nedala najavo ani naznak ziarlivosti, len sa rozplyvala nad tym aky je maly a mileny. Pacilo sa jej ako papa maminkine mliecko a ako kaka do plienky (lebo ona velkacka uz nie).

Aj moj druhy porod bol pre mna ten najkrajsi a najsilnejsi zazitok v mojom zivote. Velka vdaka patri mojmu manzelovi Michalovi za nesmiernu oporu pocas kazdej kontrakcie (masaz krizovej casti), za to ze bol ticho, ked mal byt a rozpraval vtipy, ked sa to hodilo (aj nehodilo, o to bola vacsia sranda). Dakujem aj Silvii Kuzmovej za skvele rady a predporodne cvicenia. A hlavne personalu Nemocnice Breclav, lebo vsetci boli zase uzasni.
Vsetci, co ste si precitali moj porodny pribeh a nasli ste tam gramaticke chyby a preklepy, tak sa ospravedlnujem a prosim berte na vedomie, ze som dva roky na materskej? a hlavne jeden den po porode??.

Katka

Ani sa mi nechce veriť, už sú to 4 mesiace, čo nám každý deň robí krajším a radostnejším naše malé slniečko. Jej príchod sme so staršou, dnes už štvorročnou dcérkou Katkou a tatinom netrpezlivo očakávali. V kútiku srdca som sa odlúčenia od dcérky počas pobytu v pôrodnici obávala. Najdlhšie sme boli bez seba dve noci. Obavu som zaháňala upokojovaním samej seba tým, že určite bude všetko tak ako má byť a maličkej príchod zvládneme k spokojnosti všetkých našich členov.

S polovičkou sme premýšľali, ktorý deň v týždni, by bol na jej príchod najvhodnejší, tak aby staršia dcérka mohla byť v škôlke, aby bolo v prípade potreby varovanie a potom ostal priestor na oslavu s rodinou a kamarátmi. Nezávislé od seba sme sa zhodli, že štvrtok by bol priam ideálny. V stredu po príchode z práce Marek spomenul, ako by bolo fajn keby dnes večer rodíme, nasledujúci deň sa mu nechcelo ísť do práce. Ja s vedomím toho, že už mi pár dní odchádzala hlienová zátka (nechávala som si túto informáciu pre seba, pre pokoj polovičky a celkovo rodiny) a striedali sa bolesti chrbta, som len s úsmevom dodala, mohli by sme. Cítila som sa byť tak pripravená a vyrovnaná.

Katka už spinkala a po sprche som si veľmi chcela pozrieť „Som mama“. Zaľahla som k TV, pritúlila sa k drahému a uvoľnená som sledovala a bavila sa vtipných momentoch. Veľmi som si užívala to, že neriešim scenár a priebeh pôrodu a jednoducho som len sledovala a bavila sa, úplne som vypla. Hovorím si, malinká sa baví so mnou, kopkala ako nikdy predtým, vyzerala to, že sa chce prekopať cez brucho von a zrazu puk… Ostala som v nemom úžase a spýtala som sa drahého či to tiež počul… v tom momente mi docvaklo, čo sa odohralo. V tom momente (a ešte dlho dlho po ňom)som bola šťastná prešťastná. Pri prvom pôrode mi vodu prepichovali na sále po tom, čo sa pôrod spomalil. Veľmi som túžila zažiť aké to je, keď praskne voda a tadá…všetko začalo podľa mojich predstáv. Bola som taká šťastná, do pohody a pokoja som dávala aj snúbenca, keďže jeho najväčšou obavou bolo, aby ma dopravil včas do pôrodnice. Obaja sme mali skrytú obavu, neporodiť hlavne po ceste v aute.

Naším cieľom bola Břeclav. Marek ma celkom súril, ale ubezpečovala som ho, že cestu zvládneme a určite neporodím v aute a ak by aj áno, poradili by sme si a zvládli by sme to. Zrejme to potreboval počuť a upokojil sa aj on. Skutočne som bola veľmi pokojná, k dcérke prišla babka, nachystala som všetko potrebné do škôlky, skontrolovala som či ja máme všetko čo treba a nastal čas vyraziť. Nemohla som odísť bez rozlúčky s dcérkou, prišlo mi však veľmi ľúto, že odchádzame.

Pošepkala som jej :“idem Ti po sestričku.“ Utrela som slzy, pobozkala ju a to ma opäť posmelilo. Cesta bola zábavná a uvoľnená a keďže som nemala skoro žiadne „vlny“ (slovo kontrakcia som si nepripúšťala, lebo sa mi spájalo s bolesťou z prvého pôrodu), len som opakovala Marekovi, že máme čas. Pár minút pred polnocou sme dorazili do pôrodnice, pri natáčaní monitoru sme ešte šaškovali a robili posledné fotky s bruškom, no po kontrole lekárkou prišli nie moc pozitívne informácie. Prvou bolo otvorenie „pro prst“ a druhou „tatínka pošleme domů“. Jediná pozitívna informácia bola, že najbližších 24 hodín nebudú do pôrodu nejako zasahovať.

V tom momente mi preblesklo hlavou, ležať tak dlho nečinne v nemocnici nebudem a byť bez Katky o deň dlhšie bolo pre mňa nepredstaviteľné. Povedala som si, že do rána bude maličká na svete. Rozhodla som sa tak. Personál si všimol, že som zosmutnela a hneď sa zaujímali, čo sa deje. Nechcela som, aby Marek odišiel, oznámila som im, že v dvoch prípadoch sa známi k pôrodom nestihli vrátiť. Išlo o môj druhý pôrod a tak som očakávala rýchlejší priebeh, aj keď daná situácia tomu nenasvedčovala. Ubezpečovali má, že ho včas zavolajú a neskôr aj pani doktorka dodala, že Malacky nie sú predsa tak ďaleko (tiež bola z Malaciek). Povedala som si opäť …“všetko je tak ako má byť“…

Hneď som na celej situácii hľadala niečo pozitívne… dobre možno stihne Marek odviezť Katku do škôlky sám a vysvetlí jej, prečo nie som doma a ja budem mať priestor na počúvanie nahrávok a privolávanie pôrodu. To bola tiež jedna z vecí, ktorú som si pri predstavovaní pôrodu, nevedela reálne uviesť do praxe…kedy a ako budem počúvať nahrávky z kurzu Pokojný pôrod, keď tu bude sedieť aj Marek. Bola som zvyknutá počúvať ich osamote, mať svoj čas pre seba. A zrazu bola aj táto otázka zodpovedná. Hneď po ubytovaní na čakačke som si zapla Silvinku do uší a potrela zápästie levanduľovým olejom. Difúzer som nechala doma. Privoniavaním som si pomáhala s meditáciou a uvoľňovaním. Ponorila som sa do tmy a snažila oddychovať. Počúvala som nahrávky a tešila sa na prvé stretnutie s dcérkou. Bol to taký čas pre nás dve, kedy som ju veľmi vnímala a akosi sa lúčila s bruškom. Pomaly sa začali objavovať vlny v pravidelnejších a kratších intervaloch a ja som vedela, že je všetko na dobrej ceste.

Obavy z bolesti sa vynárali, ale zaháňala som ich myšlienkou, že ak budem čo najviac pokojná bolesť bude znesiteľnejšia, pripomínala som si, že sa musím udržať v pohode a tešila som sa na blížiace sa stretnutie s maličkou. Celý čas som bola pod dohľadom skvelej sestričky Marty a počúvaním obľúbených piesní som sa snažila zbavovať strachu z bolesti. Vždy som len predýchavala vlnu za vlnou. Na rad prišli pesničky ako „What’s going on“, alebo „A thousand years“ a obľúbená pasáž ..one step closer. Keďže sa vlny celkom rozbehli, mojím najobľúbenejším miestom bola sprcha. Vďaka Bohu za ňu…pre mňa v tom momente neskutočné miesto. Pri prvom pôrode som mohla tráviť čas v sprche len počas čistenia sa a zvyšok som už musela ležať na sále na monitore. Cítila som tu oproti prvému pôrodu na Slovensku slobodu a zároveň dopriate súkromie. Dodali, že v nej môžem byť koľko chcem a potrebujem a pre mňa to bolo priam neuveriteľné. Po príchode Mareka boli jeho úlohy jasné, dať mi hroznový cukor a sprchovať oblasť krížov. Bol mi neskutočnou oporou a vzpruhou, prišiel v pravý čas. Reguloval tlak vody a jej teploty podľa mojich potrieb, presne reagoval ako mal a vedel kam prúd vody nasmerovať, zatiaľ čo ja som sa opierala o fit loptu. Rozumel mi aj bez slov, lebo počas kontrakcie som sa na nič iné ako predýchať a precítiť ju, nezmohla.

Začala som cítiť väčší tlak a preto nasledovala kontrola a aj aby sme vedeli ako sme ďaleko. Informácia „na päť prstov“ bola pre mňa sklamaním, cítila som že je to veľmi blízko. Sestrička mi poradila ako sa vhodnejšie opierať o fit loptu, ako nasmerovať nohy, aby sa panva viac otvorila a pomohli sme tak maličkej na jej ceste. Vrátila som späť do mojej milovanej sprchy. Uzavrela som sa do svojho sveta a s každou vlnou som si pohmkávala zvláštnu melódiu, ktorá mi pomáhala zvládať intenzívne pocity. Bola to pre mňa neskutočná skúsenosť, vlna za vlnou prichádzala a ja som cítila, že maličká je čoraz bližšie. Ani to neviem celkom opísať, bol to veľmi intenzívny pocit. Vôbec netuším koľko času ubehlo, mala som pocit, že sme v tej sprche s Marekom chvíľu. Začala som ju cítiť veľmi blízko, tlak hlavičky bol ohromný a tak som si začala podkladať ruku medzi nohy pretože som myslela, že s ďalšou vlnou ju porodím priamo tam. Vtom ale prišla sestrička, podľa intenzity hlasu už vedela, že je to tu.

Presne v pravý čas, ja som sa vôbec v tom prežitku nezmohla na slovo. S ich pomocou som sa uložila ako mi vyhovovalo a po kontrole mi oznámili, že môžem začať tlačiť. S tromi ďalšími vlnami bola naša malá Hanka na svete s krásnymi mierami 3550g a 54cm. Hneď bola priložená k prsníku a my sme sa Marekom mohli kochať a rozplývať nad naším podkladom. Po odrodení placenty a skontrolovaní, či je všetko v poriadku nás troch nechali osamote. Dostali sme toľko priestoru a času koľko sme len potrebovali. Pre mňa opäť neskutočná radosť a úľava.

Pri prvej dcérke mi ju chvíľu po priložení na prsník vzali na testy kvôli tehotenskej cukrovke. Marek s Katkou po pôrode skoro vôbec nebol a mne ju priviezli na šestonedelie asi po troch hodinách. Bola som vtedy z toho sklamaná, bolo mi za malou smutno a vyčítala som si to. Brala som tie testy, ako nutné zlo, že ju musia skontrolovať. S odstupom času ma to veľmi mrzelo, cítila som, že to tak nemá byť. V prípade druhého pôrodu mala cieľ jasný, byť a mojím bábätko stále spolu. Opäť som mala tehotenskú cukrovku, aj to bol hlavný dôvod prečo rodiť práve tu. Chcela som mať istotu, že mi ju nikto nikam nevezme. Veľmi sme si tieto momenty a prítomnosť Hanky užívali a vychutnávali.

Keďže som nemala žiadne poranenie, cítila som sa aj po fyzickej stránke skvelo. Po prvom pôrode a masírovaní hrádze a cvičením s Aniballom, som sa tomu venovala aj ku koncu tohto tehotenstva. Ďalej už následovali len krásne chvíle na oddelení šestonedelia. Jednoznačne najkrajším momentom bolo prvé stretnutie Katky s Hankou.. opäť som dojatá… Celá rodina sme boli spolu pekne na izbe a kedže som bola v tom čase bez spolubývajúcej, opäť sme mali dostatok súkromia.

Silvii patrí ďakujem za kurz Pokojný pôrod. Počas kurzu som sa viac uistila, že cesta ktorou som sa teraz rozhodla ísť je správna. Bolo pre mňa veľmi podstatné kde a za akých podmienok sa Hankin príchod odohrá. Neverila by som, že práve výber pôrodnice a príjemné prostredie toľko môže ovplyvniť. Samozrejme, že ani teraz nebol pôrod nebol úplne bezbolestný, ale aj vďaka kurzu som vedela ako sa s bolesťou vysporiadať, ako viac vnímať a počúvať svoje telo. Nebola som taká bezmocná a ležiaca na posteli ako pri prvom prípade, teraz bol pôrod, taký aký som chcela aby bol. Velikánske ďakujem patrí aj Marekovi, boli sme v tom SPOLU .

Hanka nakoniec predsa len prišla medzi nás vo štvrtok J v čase, kedy staršia dcérka odchádza do škôlky.